Dr Cyril A. Hromník

INDO-AFRICA, 4 North Oak, Dulwich Road, Rondebosch 7700, South Africa

            Pri narodení Ježiša Krista, podľa evenjelia sv. Jána, “Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami” (Ján 1.14).[1]

            Sviatok tohto veľkého zázraku, v ktorom Slovo sa stalo telom, sa nazýva Christmas (doslova ‘paskálna večera Kristova’, čo sa zdá byť nezmyselným) v angličtine, Noël (bežne odvodzované z latinského nátális ‘narodenie’;[2] pravdepodobnejšie však s významom ‘slovo Boha El’[3]) vo francuzčine, Boże Narodzenie v poľštine, Roždestvo (‘narodenie’) v ruštine, Božić (božie dieťatko, Ježiško) v Chorvátčine, Χριστούγεννα (Kristove narodenie) v gréčtine, Navidad (‘narodenie’) v španielčine, Natal (‘narodenie’) v portugalčine a Festum nativitatis Christi (‘sviatok narodenia Krista’) v latinčine.

            Každý z týchto názvov (mimo angličtiny) sa vzťahuje na narodenie Krista, zatiaľ čo anglické Christmas sa celkom podivne odkazuje na jeho Poslednú večeru. Len stredo-európski Sloveni (dnes zvaní Slovákmi)[4] a z ních vzišlí Česi, sa v tomto smere líšia. Oni tomu sviatku hovoria Vianoce a Vánoce, každy po svojom. Germanofilistická etymológia odvodzuje Vánoce zo staro-germanského wánahten, ‘svätá noc’, ale to je za vlasy pritiahnuté.[5]

Vianoce, zázrak Slova

            S prekvapením však zisťujeme, že slovenské Vianoce majú svojho skoro identického fonologického dvojníka v tamilčine (v dravidskom jazyku južnej Indie), kde viyan-ósai, vyslovované ‘vianose’ alebo ‘vianoce’, znamená doslova ‘zázrak Slova’.[1] Tento význam tamilsko/slovenského slova vianoce je až prekvapivo presným popisom slov z kresťanského evanjelia sv. Jána: “Slovo sa stalo telom” (Ján 1. 14), a predsa toto tamilské slovo vianoce nemohlo sa dostať do stredo-europského jazyka, akým je slovenčina, v po-Kristovej dobe.

            Jediným možným časom keď toto slovo sa tam mohlo dostať, bola doba bronzová (3000-500 pr. Kr.), kedy historická, linguistická a archeologická evidencia dokumentuje značný rozsah obchodných kontaktov medzi dravidskou Indiou a cín a zlato-produkujúcou zemou Slovenov (správnejšie Sloveniov) v Karpatských horách. Počiatky týchto kontaktov sa spájajú s najstaršími jantárovými cestami, ktoré viedli zo Sembie a iných Pobaltských zemí cez starodávne Slovenikam (Slovensko) na juh do Grécka a Egypta a na východ do Indie.

            Dôsledkom tohto objavu je zistenie, že koncept Ježišovho zázračného narodenia v ľudskej podobe bol teologicky známy starobylým Dravidom dávno predtým, a preto nebolo vôbec náhodou, že božskú podstatu Ježiša odhalili Židom po prvý raz (Epiphany) Magovia (μάγοι) čiže “Mudrci (alebo astrológovia) z Východu,” teda najpravdepodobnejšie z Indie.[2] Toto chápanie podporujú indicke a elamito-perzské mená Mágov (Gašpar, Melicher a Baltazar) ako aj dosvedčenie rímskeho historika zo 4. storočia, Ammianus Marcelinusa, ktorý slúžil v armáde v Perzii, a ktorý písal, že Magovia Perzie zakladali svoju múdrosť na múdrosti Brahmanov Indie. Ptolemaeus (AD 150) poznal učencov-astronómov Indie pod menon ‘Brahmanskí mágovia’ (“Brachmani Magi”). To isté potvrdzuje aj portugalský basnik 17. storočia, Luis de Camôes, ktorý stravil nejakú dobu v Goe a identifikoval mágov s indickími Brahmanmi. Slovenské slovo mágia je toho istého pôvodu.

            Skrz dravidské obchodné kontakty sa koncept zázraku Slova (Vianoce) stal známym aj Slovenom v strednej Európe. Z toho dôvodu, keď Kresťanstvo prišlo do slovenských (slovanských) zemí o tisícročia neskoršie, padlo tam na úrodnú pôdu v strednej a východnej Európe. Medzi nimi kresťanstvo naviazalo na podobné ale prastaré tradície. A zatiaľ čo novo-prekrstení Rímania slávili Kristove narodenie na deň zimného slnovratu a od roku 336 po Kr. 25. decembra, Sloveni pokračovali v jeho oslavach dravidským spôsobom, po prvom plnom mesiaci (amāvāsai) nového roku, okolo 6. januára, s ktorým dátumom sa spája príhod Troch Kráľov z Indie do Jeruzalema a Bethlehemu, kde oni ziavili Židom božskú podstatu Ježiša Krista (Epiphany). Ruská Ortodoxná Cirkev dodnes slávi Vianoce týmto spôsobom. [3]

            Boh, s ktorým bol zázrak Slova pôvodne spojený, bol dravidský Śiva a jeho slovenská varianta Šiva. Śiva ovládal večné Slovo, zvané Veda (scientia, science) v Indických a slovenských jazykoch, a bol schopný toto Slovo zázračne premeniť na realitu. (Sāyana’s Rg Veda Bhāśya) [4]

            Práve taký zázrak sa stal, keď anjel Pána zvestoval pannej Marii: “Duch Svätý zostúpi na teba, a moc Najvyššieho ťa zatôni. A tak dieťa bude svätým a bude sa volať Synom Božím” (Luk 1.26-37). A Mária počala Ježiša z Ducha Svätého (Mat 1.21-22),[5] vykonajúc tak veľký zázrak Slova. Tak sa spieva v jednej kolede:

“Slovo je vtelené

ale zostáva na Vysostiach.” [6]

Vianočná jedlička

            Zatônenie Márie Duchom Svätým bolo tým najväčším požehnaním po akom mohla ľudská bytosť čo i len túžiť, a preto sa Kresťania modlia: “Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš.”

            Ale Mária bola “hlboko vzrušená “ (Luk 1.29) a vyľakaná, keď počula anjela, a bezpochybne jej vlasy vstali dupkom, čiže horripilovali. V dravidských a všeobecne hinduistických chrámových spevoch a v modlitbách naježenie sa vlasov symbolizuje zostup božieho požehnania na oddaných a prítomnosť Boha Šivu v ich strede.

            Tamilské slovo pre naježenie sa (horripilovanie) vlasov a iných vecí, ako napríklad srsti alebo ostrých ihličiek na stromoch, je koi a zjavne príbuzné slovenské slovo chvoj popisuje naježené vetvičky ihličnatých stromov.

            Zároveň, najobľubenejším vianočným stromčekom Slovenov (Slovákov) je naježená ihličnatá jedlička a v blízko príbuznom poľskom jazyku vianočný stromček sa volá choinka.

            Kruh je tak uzatvorený, neponechajúc židanu pochybnosť o tom, že Dravidi, a po ních aj Sloveni (Slováci a iní Slovania, medzi nimi Česi a Poliaci), poznali a oslavovali Vianočné sviatky zázraku Slova, ktorý sa pre Kresťanov uskutočnil z moci Ducha Svätého v podobe zrodu Ježiša Krista, až o 2-3 tisícročia skoršie a nazývali ho výstižne popisným dravido-slovenským slovom Vianoce.

            Vedomí si zázraku Slova v ich krajine pokrytej naježenými ihličnatými lesami, Sloveni používali malé ihličnaté stromčeky, aby nimi zvestovali a symbolizovali zostup Boha na zem a jeho prebývanie medzi nimi. Toto rozpoznanie pridáva hlbší význam a väčšiu historickosť podstate Vianoc, význam podaný slovom Vianoce (zázrak Slova). Nanešťastie, tento význam aj sami Sloveni už dávno pozabudli.

            Hlavným dôsledkom Vianoc je milosť božia, že môžeme byť “znovu zrodení” (Ján 3.3), že môžeme byť “zrodení z hora” (Ján 3.7), “zrodení z Ducha” (Ján 3.8). Avšak byť zrodený z Ducha nie je možné bez smrti toho “čo sa narodilo z tela” (Ján 3.6).

            Preto, keď Sloveni umrú ich telesnou smrťou a sú pochovaní, vence z naježenej jedličky alebo smrečiny zvané chvoj alebo choj a chojina sa kladú na ich hroby.[7] Tieto horripilujúce vence symbolizujú a predpovedajú nové zrodenie sa z Ducha, pretože “čo sa narodillo z Ducha, je duch” (Ján 3.6). Preto Ježiš, aj keď zrodený z Márie, bol splodený Duchom Svätým, a preto bol súčasne Bohom aj človekom, čiže Boho-človekom.

            Týmto objavom su odstavené divoké teórie, že Vianočný stromček pochádza z nedávneho zvyku Nemcov, ktorý je bez akéhokoľvek teologického obsahu. Práve naopak, Vianočný stromček alebo choi/chvoj je prastarý, dravido-slovenský, a nesie hlboký duchovný a náboženský význam. Poznanie tohto významu by malo obohatiť vianočný zážitok duchovného znovuzrodenia nie len pre slovenských a poľských katolíkov, ale aj pre Kresťanov po celom svete.

Francúzske slovo Noël pre ‘Vianoce’ potvrdzuje hore-uvedené vysvetlenie Vianoc a ich hlavného symbolu, ihličnatého Vianočného stromčeka. Vianočný stromček sa vždycky osvetľuje tuctami sviečok (v dnešnej dobe elektrické sviečky), a francúzsky Noël, odvodený z dravidských jazykov (>notiēl), znamená ’Slovo Boha Svetla’.[8] V epištole sv. Jána 8.12 čítame: “Potom im zase hovoril Ježiš: a riekol: Ja som SVETLO SVETA. Ten, kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať SVETLO ŽIVOTA.” [9] V tomto svetle je tiež ľahko vidieť, prečo francúzske Noël znamená aj ‘vianočné koledy’ – tz. piesne na oslavu Zázraku slova. Slovenské (aj české) slovo koleda, koledy (plur.), v spišskom nárečí koľady, pre francúzske noël a anglické carol(s), je tiež dravidského pôvodu (> kōļaddi), [10] a doslova popisuje piesne spievané na oslavu novo-narodeného kráľa ako kráľovské chvalospevy. Najneskoršie od 13. storočia, tieto chválospevy sa spievali počas každoročných návštev kňaza do domov jeho farníkov, [11] a on udeľoval požehnanie domu a jeho katolíckym obyvateľom sediac na stoličke pred sviečkami osvetlenom vianočnom stromčeku.[12] V niektorých oblastiach široko-definovanej krajiny Slovenov (Poľsko, Rusko) celý vianočný sviatok sa nazýva Koledou. [13]

“Přišli chudí pastuškové

Zpívali jsou chvály nové [koledy]

Vítej nám andĕlský králi

Tebe jsme o vše žádali

Dĕťátko.”

            Celkom zjavným záverom vyvodeným z hore-uvedenej evidencie je, že koncepcia Vianoc, teda sviatku ‘Zazraku slova’, bola známa Dravidom už dávno v rannej bronzovej dobe a odtiaľ sa rozšírila pozdlž jantarových a cínových ciest až k Sloveniom (Slovákom a Čechom) dávno pred narodením Krista Pána. Tradícia spájania ihličnatého stromu s ňou mohla sa započať medzi dravidskými posvätnými mužmi v zasnežených a jedličkami pokrytých Himalájach, ale tak isto mohla sa zrodiť v naježených ihličnatých lesoch starého Slovenikam – Slovenskej zeme v srdci Európy. Odtiaľ sa táto tradícia rozšírila k ostatným, v širokom slova-zmysle slovenským (slovanským) národom, ako aj k Nemcom, k Nordickým národom, a do zbyvajúcej časti Európy, kde termín Vianoce je celkom neznámy.

            Poznámka o autorovi: Dr CYRIL A. HROMNÍK, pobytom v Kapskom Meste v Južnej Afrike, je americkým historikom slovenského pôvodu a pracuje na projekte s cieľom objaviť pôvod Quenov (Otentottu alebo Hottentotov) a Bantusky-hovoriacich ľudí Afriky. Otázka pôvodu Sloveniov a Židov ho tiež veľmi zaujíma.

 Poznámka editora: zdroj: Nástup 11/2005